close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
ŽI KAŽDÚ SEKUNDU ŽIVOTA PRETOŽE TÁTO MOŽE BIŤ POSLEDNÁ

Život upírieho mláďaťa 4. Kapitola

11. srpna 2010 v 12:18 | Lili Kaulitz |  Príbehy
Cesta na cintorín bola strašná. Nechcelo sa mi veriť že tá cesta je večer nebezpečnejšia ako cez deň. No ale čo už. Došla som na cintorín a pri hlavnej kaplnke stál človek ktorý bol u mňa doma. Zazrel ma a približoval sa ku mne a ja som mala na chrbte zimomriavky. Keď už bol pri mne dal si dole čiernu kapucňu a povedal mi:
" Ahoj dlho sme sa nevideli"
" Ahoj"
" Si tu sama??"
" Áno som sama čo si chcel??"
" Chcel som ťa len vidieť či žije moja nepriateľka."
" Počkať ty ma poznáš??"
" Áno poznám ale ako vidím ty mňa už nespoznávaš že Lily. Ale asi keď ti pripomeniem jazvu z kopije čo si mala tak si asi spomenieš."
" Prepáč ale nespomínam si a odkiaľ vieš že som mala kópiu na boj??"
" Jednoducho si pamätám boj medzi upírmi"
" Škoda že ja si nespomínam."
" Hm asi ti pripomeniem boj z roku 1994"
" Prepáč ale nie nepamätám si nič z tých rokov"
" Bože čo si za upíra keď si nič nepamätáš??"
Mala som ho už dosť a tak som sa začala pomaly od neho kráčať späť k bránke cintorínu. Lenže som mala nevýhodu on mal lepší zrak ako ja. Však je to jasné keď je o 2 roky starší takže sa vôbec nečudujem. Ako náhle spozoroval že som od neho ďalej schytil ma za ruku a pritiahol k sebe. Mal strašne pevný stisk až taký že mi zastavil prúdenie krvi v ruke. Bála som sa že mi niečo urobí ako zvykával keď sa nahneval. Ale mala som veľké šťastie že sa mi nič nestalo. Ešte v ten večer sama spýtal:
" Ak si na mňa nepamätáš nevadí"
" Ja viem že nevadí"
" No tak prečo sa ma bojíš potom??"
" Ja sa ťa nebojím"
" Ale bojíš srdce ti bije nepravidelne"
" Ti počuješ moje srdce??"
" Jasné som upír presne ako ty len trošku v skoršom vývoji. Škoda že sa mi nemôžeš rovnať."
" Myslíš??"
" Ja nemyslím ja to viem."
" No dobre ako chceš."
Jeho slová boli moc vážne a bolo v nich cítiť hnev. Bála som sa ho ale musela som sa s tým urovnať bez strachu. Ako som na neho pozerala začalo vychádzať slnko a on sa vyparil ako hmla nad vodou. Rýchlo som bežala domou aby ma nezastihlo slnko a ja aby som nemala bolesti hlavy. Slnko som mala za sebou tak som musela utekať rýchlejšie, ako som bola zvyknutá. Pred prahom domu som si vytkla členok tak som musela čo najhlasnejšie zabúchať na dvere aby ma Tomáško počul. Po minúte som počula kroky. Otvorili sa dvere a Tomáško mi pomohol dovnútra aby som sa vyhla slnku. Nebolo mi moc dobre tak som sa rýchlo pobrala do postele. Ako som vyšla hore do svojej izby zavreli sa za mnou dvere a vedľa mňa stál ten druhý upír. Na tele som mala zimomriavky. Bolo mi to nepríjemné lebo jeho hlas bol strašne vábivý ale ja som sa vedela ubrániť. Mala som pocit ako keby niečo chcel urobiť ale pritom sa bál. Chcela som sa otočiť a pozrieť mu do očí či ho spoznám ale držal ma moc silno, ruky som mala ako zviazané povrazom. Hádzala som zo sebou sem a tam ale vôbec nepovolil. Chcela som ho kopnúť ale nohy mi držal z jeho tiež tak silno. Bola som proti nemu bezbranná a slabá. Chcela som zakričať len hlas ako keby sa mi stratil alebo slová sa mi zasekli v hrdle. Ako sme takto stáli po minúte mi povedal:
" Si doma sama??"
" Nie. Nie som celá rodina je doma. A každú chvíľku sem môže prísť môj priateľ takže vypadni už konečne"
" Ale čo to počujem niekto mi tu rozkazuje čo mám robiť. Hahaha tak to sa ti nepodarilo ma rozosmiať prepáč budeš musieť viacej trénovať aby sa ti to podarilo. A ešte pre istotu tvoj frajer nepríde."
" Ako že nepríde čo si mu urobil?? Hajzel čo si mu urobil??"
" Hm chceš to vedieť?? Dobre poviem ti to. Snažil sa ma zastaviť a tak som ho omráčil a tak rýchlo sa nepreberie no aspoň také 2 hodinky nie prepáč nechcel som ti ublížiť."
" Pusti ma okamžite ma pusti. Idiot pusti ma okamžite. Sára poď sem rýchlo."
" Kto je Sára?? Povedz mi to okamžite"
" Načo aby si zabil aj ju. Sára poď sem rýchlo"
" Ešte raz na ňu zakričíš tak ti podrežem hrdlo je ti to jasné??"
" Jasné dobre rozumiem len ma už pusti"
Keď ma konečne pustil uľavilo sa mi ale to nebolo všetko tým ako ma pustil, som padla na zem a aj tak som bola slabá. Nemala som možnosť sa mu ubrániť. Bol silnejší ako ja nemala som šancu. Moje schopnosti sa nikdy nevyrovnajú jeho. Pozerala som na neho ako vyplašené šteniatko. Hľadela som mu do očí, ale ani tak som ho nespoznala. Vedel o mne všetko a aj ako sa volám kde bývam a čo robím cez voľné dni. Bolo toho strašne veľa. V jeho podaní to bola ako spoveď. Nemala som nervy ho ďalej počúvať a tak som na neho vyhúkla:
" Prestaň už konečne!!"
" Ale ale našej princezničke sa niečo nepáči?? Ou prepáč ale asi nebude dobré ak prestanem"
" Buď ticho nemienim tu počúvať tvoje blaboty čo ani nie je pravda"
" Ale čo ja si nemyslím sledujem ťa už dosť dlho a stále robíš to isté tak sa prestaň vyhovárať že už nie ďakujem"
" Prečo ma sleduješ?? Načo ti to bude dobré??"
" Aspoň viem kde máš a aké máš slabé miesta ako aj so Skothym"
" Tak to si bol ty. Ty tie psi zabíjaš a týraš. Načo to robíš??"
Videla som že je nahnevaný a tak som radšej už stíchla nechcela som mať doma bojisko. Pozeral na mňa vražedným pohľadom a potom sa za mnou rozbehol. Ale nebol o nič rýchlejší ako ja. Stihla som sa mu uhnúť ale márne on sa vedel prevteliť do iného alebo sa kopíroval na viacej tiel a to teraz použil. Bola som v pasci ale čo som si všimla na ňom o tom sám nevedel. Na ľavej ruke mal puzdro na dýku ale jeho klony ho mali na pravej takže nebolo vôbec ťažké ho nájsť. Stačilo sa pozerať na ruky. Po 4tom klone som ho spozorovala. Vrhla som sa na neho a on nechápavo na mňa pozeral a spýtal sa ma:
" Ako si to vedela?? Že toto som ja a nie tí ostatný??"
" Jednoducho stačilo sa pozerať na ruky"
" Ako to myslíš?? Jak na ruky??"
" Sprav si jedného spoločníka?? Potom to pochopíš"
" Neurobím si nič okamžite to vysyp"
" No ako myslíš. Keď si bol v mojej izbe všimla som si na tvojej ľavej ruke že to puzdro na dýku máš na ľavej ruke ale tvoje klony ho mali na pravej ruke. Takže nebolo ťažké ťa nájsť. Už chápeš a jedna poznámka nabudúce si skús skontrolovať klony dobre"
" Neverím ti ja problém s klonmi nemám takže ako si to urobila??"
" Hovorím ti urob si svoj klon a uvidíš magor"
" Do piče ty sa vážne nemýliš"
Pozeral na mňa vyplašene lebo sa bál. Ale pritom bol presvedčený že mu nič neurobím a tak sa postavil a rozbehol sa za mnou ale netušil že týmto spôsobom ma nezloží. Bol vyčerpaný a slabý a ak ma chcel zložiť musel by použiť silu dýky ale na to nemal sily takže mal veľkú smolu. Ja som mala v zásobe ešte jednu zbraň, ktorú by on využiť nemohol lebo nikdy o tom nepočul. Rýchlo som sa otočila smerom k dverám a utekala on sa rozbehol za mnou ale márne ja som sa otočila a jedným ťahom dýky som ho porezala. Ako padal na zem ja som začala hovoriť:
" Privolávam duchov dýky. Spojte sa a pomôžte mi ho poraziť"
Po sekundách sa nado mnou zjavila hmla a vystúpilo 20 duchov dýky. Vstúpili do dýky a spojili sa. Pozeral na mňa čo robím a čo sa deje, nechcel tomu uveriť. Nevedel čo robiť a tak radšej sa rýchlo pobral preč. Pretože nechcela mať na mňa ďalšiu zlú spomienku, alebo ďalšiu jazvu. Mal na výber len z dvoch riešení, buď odísť alebo ostať bojovať a vydržať do konca. Chcela som sa ho to opýtať ale on si aj bez toho aby som sa ho spýtala vybral tú druhú šancu. No ale čo sa dá narobiť. Vrátila som sa domou a rýchlo som bežala za Tomáškom aby som sa uistila že žije. Keby že prídem o 10 min neskôr mohlo biť po ňom. Ale našťastie som prišla skôr. Ale nevedela som čo skôr robiť. Bála som sa že sa niečo pokazí alebo sa niečo stane čo by som nechcela. Ale našťastie prišiel Bill ktorý vedel čo robiť tak aby všetko bolo právne. Priniesla som mu všetko a povedala to čo som mala aby to všetko stálo za to. Po 4 minútach sa stalo niečo čomu som neverila. Billovi som poďakovala lebo ja by som to nezvládla. Začala som plakať lebo som myslela na to že ak by sa to nepodarilo tak neviem čo by som bez neho robila. Ale bol tu jeden háčik. Ak by zomrel ja by som zomrela tiež. A to som nechcela tak som sa radšej obrátila na Billa a poslúchala. Neviem prečo ale nemala som radosť. A ani pocit viny. Mala som pocity až niekde v krku, ktoré sa nedali prehltnúť. Myslela som si že budem grcať ale nestalo sa tak vydržala som to. Keď sa prebudil pozeral na mňa a tlačili sa mu do očí slzy. Nechcela som aby plakal kvôli ničomu. Ale zastaviť sa to nedalo. A tak som sa ho opýtala:
" Prečo plačeš??"
" Kvôli tebe láska"
" Ale prečo?? Čo sa stalo?? Čo si videl??"
" Ten muž ktorý sa ti vlámal do izby nebol upír ale hľadač a zabíjač upírov preto vedel o tebe všetko. A na jeho ruke som videl podivné znamenie alebo skôr tetovanie ktoré bolo v tvare draka. A také majú len hľadači upírov ale on to nebol. No aspoň to si myslím že to nebol ten čo bol tvoj priateľ."
" Počkať ako to myslíš že to nebol on?? Ja vôbec nechápem o čom hovoríš."
" Ak si pamätáš toho muža čo ťa vyhľadal on nemal na ľavej ruke žiadne puzdro na dýku ale on ho mal na pravej. Už chápeš čo ti chcem tým povedať toto je podvodník."
" Aha tak preto jeho klony mali na pravej ruke puzdro ale on ho mal na ľavej on ho musel zabiť aby sa dostal ku mne až tak blízko a jeho stisk bol silnejší než som bola zvyknutá. V tom mi predsa na ňom niečo nesedelo"
Musela som sa s ním stretnúť a vysypať z neho čo spravil s tým chlapom. Po pár minútach sa zjavil pri mne a z ničoho nič nepočula som ho vchádzať do domu a ani do izby. začala som sa ho báť. A aby nestačilo začal ma obchytkávať a bozkávať na krku a mne to vadilo. Mala som na mysli že ak sa otočím k nemu bude ma bozkávať na pery a keby že príde Tomáško tak by si niečo myslel. Radšej som ostala tak ako som bola. Po chrbte mi behali zimomriavky. Bolo to nepríjemné. O pár minút som už nevydržala a povedala mu:
" Prestaň ja viem že nie si hľadač ale zabijak upírov"
" A to ti ako že kto povedal?? Ten tvoj miláčik čo neverí ani tebe že ho nepodvádzaš a pri tom to je inak??"
" Nie on mi to nepovedal. A do toho sa ti nestaraj lebo nič nevieš"
" No dobre ako myslíš ale podvádzaš svojho miláčika stále"
" Hej ja by som nepovedala. Lea poď sem"
" Kto to je?? Aj to je tvoj druhý pes tak bude po ňom je ti to jasné"
" Len sa ti nič neboj pes to tento krát nie je ale je to moje dvojča"
" Nie je, je to len klon že. Však počkať ja sa presvedčím. Poď sem"
" Choď Lea ak neverí že si moje dvojča"
Lea najprv nechcela k nemu ísť ale nakoniec mala tu odvahu sa mu postaviť z očí do očí. Ona poznala toho hľadača čo ma označil až moc dobre a poznala aj jeho pohyby. Ale ja som o ňom nevedela nič. Mala som pocit ako keby som žila s mužom s ktorého som nikdy v živote nevidela. Ale Lea bola na tom inak ona vedela úplne všetko bola dieťa zo schopnosťami úplne inými ako mám ja. Chápala som ju a moc dobre. Lebo som sa vedela k nej priblížiť bez toho aby som jej ublížila alebo sa jej niečo opýtala. Ďalej kráčala k nemu a hrozne sa bála. Srdce jej bilo ako keby sa jej chcelo z hrude vytrhnúť. Dýchala pomaly a plytko. Bála sa, ale v mysli mala jedno Zabijem a budem mať pokoj. Tieto slová si opakovala stále pri každom kroku k nemu. Tomáš, ja a Skothy sme na ňu pozerali ako sochy čo urobí. Keď prišla k nemu v rukáve sa jej mihotal strieborný nožík. On si ho ani nevšimol bol zahalení jej krásou a inteligenciou. Rukou kde mala nôž sa mu pomaly chytila hrude. Až prišla k srdcu a nôž mu vrazila do hrude. Snažil sa nie čo povedať no nemal šancu lebo rýchlo krvácal a jeho krv ma vábila. Nechcela somaby som sajej napila ale musela som a povedala Tomášovi:
" Chyť ma prosím ťa"
" Načo čo s deje??"
"Chyť ma a nepýtaj sa"
" Ale prečo??"
" Urobčo ti hovorím"
Nahnevalsa na mňaa to som nechcela. Tak som mu začala vysvetľovať čosa deje. Začalchápať a rýchloma chytil a nepustil. Jeho krv saso mnou zahrávala. Mala som väčšiu a väčšiuchuť sa jejnapiť. Nemohlasom sa na ňupozerať ale nešloto. Moje chute rástliviac a viac. Snažila som sa zadržaťdych ale ani to nepomáhalo bola lenjediná šanca a možno aj zožiadnou úrovňou. Musela som utiecťz tej izby ale môj čuch bolo silnejší a kebyže odídem aj4 km preč odkrvi ja jucítim. Ale nemalasom na výber a tak som sa začala pomaly vytrácaťz izby a aj Tomášišiel so mnou. Snažil sa ma udržaťna nohách lebosa mi podlamovali kolená. Keď sme prišlidole do kuchyne tak som mu povedala:
" Tomi budeš ma musieťodniesť preč z domu niekam kdema nikto nenájdea nechať 5 dní. Lebo krv tohozabijaka so mnouhádže ako chcea mám väčšiuchuť na krvako som mala. Prosímťa urob to."
" To nemôžem Lili nenechámťa nikde leboťa poznámnevydržíš to. Tak prestaňa ostaň tuprosím ťa. Budem sa snažiťako len viemabi sa ti znížiliprosím len ostaňtu s nami."
" No dobre ale ak sa niečo stane tak ma okamžite beriešpreč jasné."
" Dobresľubujem ti žeáno."
Nechcelto urobiť ale akby sa niečo stalomusel by. Mal o mňa strachktorý sa nedáani povedaťslovami. Na krajiočí sa mu začalitlačiť slzyktoré vedelzadržať. Nechcela som abyplakal tak som sa opýtala:
" Tomi prečo plačeš?? Čo sa stalo??"
" Pamätáš na ten dopis od Afrodity??"
" Áno pamätám prečo??"
" Bolo tam napísané Tomi prosím ť dávaj na Lili pozor je to tvoja záchrana. Ale to som ti už neprečítal."
" Ale prečo?? Ako to myslela že som tvojou jedinou záchranou??"
" Pretože ty si silnejšia ako ja a dokážeš každého ochrániť a preto to tam napísala. Videl som na tebe že sa dokážeš postaviť za každého nech to je ktokoľvek a bojovať s nepriateľom."
" To je moja povinnosť. Ja to nerobím preto že sa mi to páči ale preto že to mám nariadené."
" Ja viem Lili ale to čo robíš tam vonku alebo aj tu a tvoje dvojča Lea je presne taká istá ako ty. Nedala si ťa radšej by položila za teba život ako keby si mala zomrieť ty. A to sa mi na vás dvoch strašne páči."
Začala som plakať. Jeho slová boli moc láskavé a povedané zo srdca. Snažila som sa mu na o odpovedať len sa nedalo plač premohol moje nádeje na slová. Chcela som mu to a písať len som cez slzy nič nevidela. Nebola ani jediná šanca sa mu poďakovať. Hneď deň na to sme išli kúpiť maličké šteniatko Husky. Malo len 10 mesiacov a bolo strašne zlatučké. Prišli sme domou a začalo utekať za Skothym strašne boli zlatý pretože čo robil Skothy robilo aj ono. Ale nemali sme pre ňu meno tak sme ju nazvali Siberia. Začalo biť strašne teplo a Siberia sa skovávala pod Skothyho ktorý ju skoro priľahol. Ach chúďatko moje som si v duchu povedala. Siberia rýchlo tekala za mnou do vnútra aby videla aj dom. Chodila stále za mnou a všetko čo sa dalo poočuchávala. Skoro by sa vycikala aj na Billovú posteľ. No našťastie som jej povedala že sa to nemá robiť ona si to zapamätala. Išli sme do mojej izby a ta si ľahla na zem a zaspala ( ale nebola by jediná ktorej sa tam dobre spalo). Radšej som ju nechala tak a ja som odišla za ostatnými von. O 3 hodiny prišla za nami a ja som sa šla (pre istotu) pozrieť či niečo nevyviedla. Možno to bol zázrak ale ničím nebolo ani pohnuté no okrem koberčeka kde hajala. Strašne som sa potešila že je len jeden deň so mnou a nie je bodrel. Asi bola dobre vychovávaná už od útleho detstva. Keď bol večer tak som zavolala Siberiu domou. Rýchlo bežala tým jej ladným a sexi behom. Dala som jej večeru a povedala nech beží do mojej izby hajať. Ako náhle počúvla ostali za ňou len pokrčené koberce. Neskôr som si išla ľahnúť aj ja. Keď bola pol noc šla som sa dole napiť. Ale nenašla som si pohár a potom som si spomenula že ostal vonku na záhrade. Tak som si šla pre neho. Ale v tom ako som otvorila dvere Siberia ušla a ja som začala kričať:
" Siberia stoj počuješ. Okamžite sa vráť. Siberia"
Nepočúvala a tak som sa rozbehla za ňou ale bolo neskoro niekam ušla a ja som nevedela kam. Po ceste domou som začala plakať a slzy mi stekali po bielej tvári ako rosa po listoch. Zem bola studená a k tomu začalo ja pršať. Bola mi zima ale Siberiu som hľadala ďalej. V duchu som si povedala Siberia kam si mi ušla prosím vráť sa mi späť. Moc som plakala cez slzy som nevidela na chodník a v tom som sa potkla a padla na zem nevedela som sa zdvihnúť. A tak som tam ležala do rána. Keď začalo svitať stále som ležala na zemi ako mŕtva. Nevedela som o okolitom svete mala som len myšlienky na Siberiu a na to kam šla a čo sa jej mohlo stať. Ako som tam ležala šla okolo naša suseda a snažila sa ma prebudiť ale márne nechcela som to ale pomohla mi postaviť sa a za to som jej bola moc vďačná. Bola moc milá a láskavá. Ako som tam na ulici stála celá mokrá a špinavá ešte stále som plakala a slzy sa na mojej bielej tvári ligotali vo svetle lúčov slnka. Snažila som sa v takom stave nájsť Siberiu ale nikde nebola a nebol na vine ani ten hľadač lebo bol dávno mŕtvi. Mala som strach aj s tých najtemnejších myšlienok čo nebolo u mňa moc príjemné. Bola som nevyspaná lebo celú noc som nespala ale len preplakala kvôli nej. Keď som bola na dne tak som sa vrátila domou ale ani doma nebola. Mala som väčší strach ako inokedy. Išla som do izby a premýšľala nad ňou. V mysli sa mi premietalo len toto Čo ak ju už nikdy neuvidím?? Čo sa s ňou mohlo stať?? Prečo nechodí domou?? Boli to otázky na ktoré sme nevedeli nikdy odpoveď stačilo by len dúfať že príde ale možno že ani to dúfanie nepomôže. Snažila som sa na to nemyslieť no nedalo sa. Bola som v koncoch život sa mi ponoril do tmy a moje myšlienky tiež. Bola som deň čo deň smutnejšia až prešlo 5 týždňov a Siberia sa vrátila domou. Cez okienko v izbe som videla že niečo nie je v poriadku a tak som rýchlo bežala dolu. Ako náhle som zišla dole a otvorila dvere (no skôr že vykopla) a videla že Siberia je samá rana z očí sa mi spustili rieky sĺz. Išla som k nej či mám chuť na krv či nie musela som biť s ňou. Chytila som ju a snažila sa ju povzbudzovať nech ostane s nami všetky rany som jej v rýchlosti ošetrila nech vidím po čom ich má. A bolo to jasné zuby od túlavých psov celú kožu dotrhanú strašne som plakala a moje slzy jej padali na rany ale nedokázali tak rýchlo hojiť rany lebo boli moc hlboké a ja som nedokázala už viacej plakať. Zobrala som si ju do lona a v tom mi zomrela v náručí ja som začala kričať
" Siberia nie. Prosím neodchádzaj. Nie Siberia nie."
Strašne som začala plakať nedokázala som zastaviť slzy každý na mňa na ulici pozeral čo sa stalo lebo nikto nechápal čo sa stalo. Ja som sa zdvihla so Siberiou v náručí a išla k dverám domu. Bill, Tom, Tomáš a Simone rýchlo bežali za mnou. Keď videli čo sa stalo začali hneď plakať ale nie ako ja. Siberia bola ako moje bábo jej strata ma strašne ranila dokonca viacej ako strata rodičov. Nemyslela som si že to dopadne takto. Vôbec som nespávala celé dni preplakávala. Celkom som sa nevedela zotaviť že môj miláčik huňatý je už mŕtvi. Strašne som bola sklamaná zo života. Nedalo sa už nič viac robiť a tak som si zobrala lopatu a išla na cintorín a vykopala dieru pre Siberiu. Ešte v ten deň som zobrala jej nevládne mŕtve telo na cintorín a pochovala ju. Chcela som biť sama s ňou a oplakávať jej hrob tak dlho ako sa dalo. Celé 4 dni som plakal nad jej hrobom. Nejedla som nepila som ale len plakala nemala som na nič chuť. Snažila som sa aspoň sa zotaviť ale ani to nešlo strašne mi chýbala. Mala som deň či noc väčšiu chuť tam ostať a plakať ďalej ale nemohla som. Bola som dehydrovaná a hladná. Tak som sa zobrala od jej hrobu a s červenými očami som sa pobrala domou. Celá špinavá som kráčala lesnou cestou domou. S plačom som nevedela skončiť. Ako náhle som prišla domou každý na mňa pozeral ako na zjavenie. Neverili že som sa vrátila domou. Simone prišla ku mne a začal ma ľutovať a aj Siberiu. Moc nám chýbalo to jej radostné štekanie. Nechcela som aby ma ľutovala a tak som odišla od nich preč a utekala som čo najďalej od domu. Začala som plakať lebo ... lebo no nemala som teraz dôvod prečo plakať ale nedalo sa to zastaviť moja biela pleť bola zrazu ako drahokam. Dala som sa na útek. Ako mi stekali slzy a pri úteku mi padali rýchlejšie na zem. Po 2 minútach som sa v lese stratila. Išla som po cestičke ale to som len zašla hlbšie do lesa odkade nebolo úniku. Začala som sa báť. O pár dní som ešte nenašla východ. Bola som hladná a smädná. O minútu som počula medvede rýchlo som bežala ďalej do lesa ale to som bola už v poriadnej kaši. Nemala som na výber len vyskočiť na strom a počkať kým neodídu. Našťastie som mala pri sebe mobil ale aj to bolo na nič. Nemala som signál. Išlo ma poraziť a to poriadne. V duchu som si stále vravela Bože nie je tu signál mňa asi porazí bože. Som zvedavá ako sa mi teraz dovolajú. Ach jáj prečo som sa musela dostať sem do tejto kaše?? Ach jáj. Bola som na dne nevedela som čo robiť. Keď konečne odišli zišla som dole a hľadala cestu keď som ju konečne našla vybrala som sa za slnkom. Konečne som videla náš dom. Nevládala som chodiť a ani utekať musela som sa vyspať na okraji lesa a večer sa vrátiť domou. Vedľa lesa bola malá búdka a tak som si tam šla ľahnúť. Keď nastal večer bola som celá dolámaná lebo som zistila že to bolo kŕmidlo pre srny. Skoro ma išlo roztrhnúť od bolesti hlavy. Tak som sa radšej rýchlo pobrala domou nech si dám tabletku alebo niečo proti bolesti. Ale nič som nenašla. Tak som si šla ľahnúť a poriadne vyspať. Ráno ma ešte stále bolela hlava. Nevedela som čo už urobiť aby to prešlo. Tak som šla za Tomášom nech mi poradí ale ani on nevedel. Zišla som dole do kuchyne a zistila som že mám nové schopnosti (zase). Už mi to liezlo na nervy ale tieto sa mi páčili vedela som zmeniť názor v myli podľa seba aby som počula to čo som chcela. A to sa mi na tom najviac páčilo. Boli celý bez seba keď v mysli mali niečo iného a povedali totálnu hovadinu. Nechápali čo sa deje. Nevedeli si to vysvetliť a ja som im to tiež nevedela vysvetliť. Mala som problém takže radšej som moc nepokúšala moju schopnosť. Po niekoľkých hodinách ma konečne prestala bolieť hlava. Tak ako som sa potešila teraz som sa nikdy netešila. Prišiel ku mne Bill a začal hovoriť:
" Čo sa to deje?? Prečo každý vraví to čo ťa poteší??"
" No mám novú schopnosť a to je ovládať myšlienky podľa seba preto každý vraví to čo chcem počuť"
" Aha ..... aj tak nechápem ale to je jedno už nechajme to tak dobre"
" No dobre ako myslíš. Ale ja sa ti to chcem pokúsiť vysvetliť"
" Nech sa páči pokus sa ale nevyjde ti to ver mi"
Tak som mu začala vysvetľovať všetko tak aby pochopil čo sa mu snažím povedať. Ale ako som videla moc toho nechápal čo som mu hovorila. No ale čo už Nemcovi niečo vysvetľuj kokos však to je ako hovoriť hluchému dobré ráno. Ale aj tak mám s ním strpenia však je to môj bratranec nepodarený. Musím ho aj trochu chápať že v hlave nemá nič. Keď som mu konečne prestala vysvetľovať ešte si to všetko dával do kopy. Takže ešte to mu trvalo 1 hodinu. A mňa tam zatiaľ šľak triafal. V duchu som si hovorila ako vždy Ach jáj snáď to pochopil a nebudem musieť mu to zase vysvetľovať. A ako keby vedel čítať moje myšlienky povedal:
" Nechápem tomu"
Však ako vždy ale aj tak som mu to všetko povedala a do detailov takže vysvetľovanie mi trvalo asi 3 hodiny tento krát. Ale aj ja som nechápala niečomu Bill je bystrý a rýchlo mu to zapaľuje ale tento krát nič. Bol dosť pomalý. Snažila som sa mu to vysvetľovať tak ako som len mohla ale nič nepomáhalo stále nechápal alebo nechcel chápať ale tak to ja už neviem. Snažila som sa mu dostať do mysle len on ako keby sa tomu bránil nemala som šancu. Niečo som potajme tušila a keby že sa ho to opýtam možno by mi to pomohlo v tom aby som mu to vedela povedať tak aby rozumel. Ale radšej som držala jazyk za zubami a len tušila že aj on je upírom. Ak by bol všetko by to vysvetľovalo jeho správanie, reč jednoducho všetko ohľadom jeho. Keď všetci odišli z kuchyne tak sa pobral aj Bill ale zastavila som ho a povedala:
" Billi prečo sa správaš ako ja?? Si mi moc podozrivý radšej mi povedz pravdu"
" Ako to myslíš že sa správam ako ty??"
" Jednoducho nevychádzaš na slnko a tak prečo??"
" Ja neviem ale vadí mi najradšej chodím von v tme"
" Hm tak to som si už stihla všimnúť"
" Prepáč ak si myslíš že som tiež upír si na omyle"
Nechápala som čo tým chcel povedať že som na omyle. Ale nechám to tak lebo by som ešte zle skončila. A jedno som vedela na omyle nie som budem ho sledovať, každý jeho pohyb si podrobne zapíšem do pamäte. Keď prišiel večer išiel von a ja za ním. Samozrejme že išiel na cintorín k Siberininému hrobu. Nechápala som čo tam robí až potom som uvidela že plače. Jeho slzy sa na zemi menili na čierne perli. Bola som ovanutá úžasom jeho plaču. Ešte nikdy som nič takého nevidela bolo to pre mňa ako keby som videla ducha. Nedýchala som, nežmurkala bola som ako kameň v strede cintorína. Potichučky som išla za ním. Pár metrov predo mnou bola halúzka a všimla som si ju až bolo neskoro. Stúpila som na ňu a on sa otočil ešte že cintorín je večer temný tak ma aspoň nebolo vidieť. Ale najhoršie bolo to že začal hovoriť:
" Kto je tam?? Ukáž sa a neschovávaj sa ja ti nič neurobím"
Nemohla som sa mu ukázať lebo by si myslela že ho prenasledujem. Keď sa konečne nepozeral tak som šla potichu za ním a pozerala som si radšej pod nohy ale zase som narazila o strom a toho som mala plné zuby takže som radšej za ním utekala. Celá doráňaná som konečne k nemu prišla. On sa otočil a pozeral na mňa ako keby som padla z Marsu. Videla som že sa mu zmenili oči pri pohľade na moju ranu z ktorej mi tiekla krv. mal ich jasné a zreteľné dalo sa mu vidieť do mysle. Nemyslela na nič iného len na moju krv. v tom mi do mysle padlo že aj on je upírom. Snažila som sa zachovať chladnú hlavu len to nešlo bola som vystrašená. Nemyslela som si že rodina dokáže biť aj zlá (myslím ako v upírskej stránke). Bolo mi zle od žalúdka. Pretože jeho oči boli tak jasné šedé že vyžarovali jemné svetlo. V mojich očiach videl možno strach alebo niečo také lebo hneď sklonil zrak k hrobu. Snažil sa neplakať ale to nešlo. Snažila som sa mu prihovoriť len že slová sa mi zasekli niekde v hrdle. Pozrela som sa na jeho slzy a snažila sa mu ch utrieť. Lenže on ma držal za jednu ruku dosť silno takže som nevedela ani s tou druhov hýbať. Podišla som bližšie k nemu zašepkala:
" Ako to že si upír a tvoje slzy sa menia na čierne perli??"
" Ja neviem a nechcel som aby si to vedela ale tebe sa rozkázať nedá ty si stojíš za svojím až pokiaľ neprídeš na to že to je pravda"
" Ja viem Billi ale prečo si mi to nikdy nepovedal?? Mohla som ti pomôcť"
" Lili rád by som chcel ale nedalo sa myslel som si že ak ti to o poviem tak si budeš myslieť že si len vymýšľam. A to ja nikdy nerobím ohľadom takýchto vecí a ty to dobre vieš. Preto som ti to radšej nepovedal chcel som aby si prišla na to sama."
Nepreriekla som ani slovko už lebo som vedela že by som vypustila z úst hovadinu ako vždy keď nemám čo povedať. Radšej som sa na neho pozerala ako plače a po chvíľke sa spustili slzy aj mne keď padli na zem zmenili sa na krásne červeno krvavé ruže. Bill a ja sme pozerali neveriacky na ruže na hrobe Siberii. Mala som pocit ako keby všetky trápenia zo mňa v tej chvíli vyšli a už sa nevracali späť ale bol to len pocit. Siberia vo mne stále ostala a nedokázal vyjsť z môjho vnútra von. Začalo svitať a tak sme sa vybrali domou. Po ceste sme sa rozprávali o tom prečo mi to nechcel povedať a tak ďalej. Boli sme ale smutný ešte 4 dni po tom ako sme zistili čo sa deje z našich sĺz. Deň po dni plynul ako voda v koryte a my sme zabúdali na Siberiu. Deň po dni naše spomienky slabli a nevedeli sme že žila. Moje city sa začali pomaly meniť na kamene. Nevedela som ľúbiť, plakať, biť šťastná. Snažili sa ma od mäkčiť no nešlo to. Uzavrela som sa do seba a snažila si svoje problémy vyriešiť sama. O 2 roky neskôr keď som dovŕšila 19 rokov, sa mi život púšťal dole vodou. Bill sa čudoval čo sa deje ale ja som mu na to nikdy nepovedala. Moje chute na krv sa každým dňom zvyšovali. Snažila som sa kontrolovať ale nešlo to obetí bolo čo raz viacej. Každým dňom som sa nekontrolovala. Mala som pocit že ak sa ešte niečo takého stane tak sa zabijem aj ja. Lebo to čo som robila bolo hrozné môj život bol len samá obeť a krv. Nevedela som s tým skoncovať. Každý sa ma bál a dokonca aj moja rodina nikam som už nepatrila bola som sama v tme a chlade. Ale ako čas plynul dopredu chute sa začali znižovať a ja som bola zase normálna. Aj keď upír ale moje chute boli také ako predtým nik sa ma nebál a nebola som sama mala som nových kamarátov a Tomáš sa ku mne vrátil späť. Bola som šťastná že mám všetko späť lebo tá samota mi liezla poriadne na mozog. O hodinu mi zvonil mobil a volal mi Bill. Keď som zdvihla mal vyplašený hlas a tak som sa spýtala:
" Billi čo sa deje??"
" Ja .... ja .... niekto je v dome bojím sa Lili prosím rýchlo príď domou"
" Dobre budem sa snažiť neboj"
" Ďakujem"
Moc som sa bála že ak sa niekto snaží nájsť zase mňa tak tento krát mu to nevyšlo. Snažila som sa dostať domou tak rýchlo ako to len šlo. Ale ako som sa ponáhľala tak som chytila samé červené. Liezlo mi to ne nervy a tak som zavolala Billovi. Lenže on nezdvíhal a tak som si vravela:
" Bože Billi zdvihni to. No tak rob už. Billi bože. Čo sa zase deje."
Na 3. Krát mi konečne zdvihol mobil. Ozval sa plač a krik netušila som čo sa stalo a tak som sa rýchlo hnala domou. Keď som prišla konečne domou snažila som sa čo najrýchlejšie otvoriť dvere o ktoré bola z vnútra zakliesnená stolička. Kopla som do dverí aby som urobila dieru. Ruku som strčila dovnútra a stoličku dala preč a otvorila si dvere. Všetko v dome bolo hore nohami ale Billa som nikde nevidela. Tak som sa rýchlo rozbehla hore schodmi len že tie sa po stúpení rozpadli takže dole by sme museli skákať. 
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama