Lenže Bill mal zlomenú nohu od útoku takže on by nemohol ale nič sa nedalo robiť buď by skočil a ja by som ho pridržala alebo by tam zostala a nechal sa zabiť. Mal na výber z dvoch ale ani jedno nechcel splniť. Začala som sa o neho báť. Prinútila som sa plakať aby sa mu aspoň trochu zahojila zlomenina. Ako tak to pomohlo a on sa mohol postaviť. Spolu sme odišli k zábradliu ale on nechcel skočiť. Začal si sám pre seba niečo šomrať. Nebolo mu dobre rozumieť ale bolo tam niečo že Lili on nás zabije........ toto si opakoval stále dookola ale ten koniec nebol počuť len začiatok. Myslela som si že mu preskakuje v hlave ako obvykle ale nie toto bola pravda. Zrazu niekto do mňa zozadu strčila ja som padala dole. Padla som rovno na sklo a celá som bola dorezaná. Ako náhle ju Bill zacítil mal chuť vraždiť a teraz mi to moc padlo lebo som sa nebála že by zabil mňa. Ten muž čo ma strčil bol muž ktorý ma označil. Bill sa chcel za ním pohnúť len tá noha mu v tom zabraňovala. Ja som ale nechcela aby ho zabil lebo to bol jediný človek ktorý nás upírov vedel chápať. Mala som pocit ako keby pri mne stál Anjel ktorý nám pomôže sa s toho dostať. Ale mýlila som sa ten človek bol horší ako ten čo sa za neho vydával. Teraz som v rýchlosti nevedela čo mám robiť či mám plakať alebo či sa mám smiať na maličkosti. Ale jedno som vedela musela som sa snažiť aby som sa rozplakala. Musela som svoje ruže krvi dať von aby som niak odpútala jeho pozornosť a Billa zobrala zo sebou. Moc sa mi to nedarilo ale v tom momente som si spomenula po toľkých rokoch na Siberiu. V tom som sa rozplakala ešte viacej ako som mala v pláne rýchlo som zo seba urobila klon ktorý videl len Bill a ja. Krvavé ruže sa po zemi rozvíjali ako na lúke mak. Snažila som sa krotiť plač ale nešlo to o pár minút bola celý dom len jedna ruža. Hľadač neveril tomu čo videl. Nevedel si tú krásu oceniť. A preto zavolal na mňa a povedal:
" Lili prečo plačeš??"
" Je to moja vec nezdá sa ti??"
" Viem ale len kvôli tomu že chcem aby ste boli v poriadku že vás chce niekto zabiť a ja chcem vedieť kto to je??"
" Nie ty nás nechceš ochrániť ty nás chceš zabiť."
" Čo ti to vošlo do hlavy?? Ja vás nechcem zabiť"
" Nie a tak prečo si ma zhodil cez zábradlie??"
" Ale to som ja nebol. Ja som prišiel v tedy keď si bola už na zemi. Ja som bol pri tvojom pôrode ja som tvoj otec."
" O čom to hovoríš?? Ja nemám otca. On je už dávno s mamou mŕtvi."
" Nie je ja som tvoj otec ja som ušiel z nemocnice keď som počul že ma budú skúmať že čo sa stalo a ako došlo k nehode. Ale ja som po tie roky bol stále na žive. Ja som nezomrel a nikdy ani nezomriem."
" Ale tak prečo si ma označil v 15 rokoch môjho života a nie hneď po narodení??"
" Preto že to zákon nedovolil"
Z jeho úst vychádzali slová ťažko uveriteľne. Nedala som sa nachytať na jeho prázdne slová ale ak to bola pravda a on bol celý ten čas so mnou tak prečo mi to nepovedal skôr?? Možno by som mu odpustila že ma nechal samú s bratmi ktorých zabil Démon keď som mala 9 rokov. Snažila som sa na tu príhodu zabudnúť no nešlo to. Bola som len malé šteňa ktoré si všetko zapamätalo a teraz to mám v pamäti. Otec mi vravel keď som bola maličká že jedného dňa sa zo mňa stane niečo po čom by som túžila biť. A presne to sa stalo chcela som biť upírom tak tuto to mám. Mám všetko o čom som v tedy mohla len snívať. Snažila som sa mu uveriť no nešlo on ma stále presviedčal že je môj otec ale veď ja som videl smrť rodičov na vlastné oči takže ťažko je to môj otec. Ale keď ma to už hnevalo tak som mu drzo odvetila:
" Tak keď si môj otec tak ako sa volala moja mama a kedy sa narodila a koľko mám súrodencov a ako sa volajú a koľko majú rokov??"
" Tvoja mama sa volala Alica a narodila sa v roku 1975. A máš 2 súrodencov a máš bratov menom Tomáš a Alex. Tomáš má 22 a Alex má 20 rokov."
" Áno presne tak a máš niekde našu fotku keď mi tvrdíš že si môj otec??"
" Áno mám a tu ju máš"
" Oci si to ty. Tato moc si mi chýbal"
" Ach Lili to ti trvalo než si na to došla. Ale teraz ma počúvaj. Zober Billa do môjho auta stojí hneď pred domom a odnes ho do Berlína. Nič nehovor a bež pre neho dobre."
Urobila som tak ako mi povedal. Zobrala som ho do Berlína a oco išiel za nami v mojom malom autíčku. Ukázal mi kam mám zabočiť aby sme trafili k nemu do domu. Chcela som mu povedať nech ide pred nás nech mi neukazuje ako a kam. Ale to sa nedalo mobil som mala na zadnom sedadle a oco bol moc ďaleko odo mňa takže zakričať som nemohla. Hlas by sa mi lámal vo vetre ale to bolo už jedno. Boli sme pri jeho dome a to bolo hlavné. Nemala som žiadne pochybnosti o tom čo sa mohlo stať bola som s ním v bezpečí na dobre zapatrošenom mieste. Takže som sa ničoho nebála. Ale možno som sa mala lebo som si myslela že to je len napodobenina alebo dokonca len niekto prevtelený za môjho oca a vie kde býva. Pretože ten dom bol presne v takom stave ako je pred 10 rokmi. Ten dom bol starý a schátraný každú chvíľku mohol padnúť ale ako som tak videla oco ho udržiaval stále lepšie a lepšie a asi sa mi aj zdalo že moja detská izba je celé prerobená a aj je pridané ešte jedno poschodie. Teraz ten dom vyzeral o mnoho lepšie ako v tedy. Išla som si ho poobzerať preto že som vedela že ho zase dlho neuvidím. Pretože keď sa začne boj padnem v ňom ja a nie oni. Svoj osud som vedela dopredu že čo sa bude diať. Odkedy som bola u oca každý deň som trénovala aby som mala viac a viac skúsenosti a vedela sa rýchlejšie obráni než môj nepriateľ. Snažila som sa zo všetkých síl ale otec nado mnou vždy zvíťazil. Nebola som rada z mojim výkonom, bola som skôr znechutená že sa nedokážem ubrániť proti ocovi. Nemala som ani tu najmenšiu nádej že nad ním vyhrám mohla som sa len hanbiť že som taká. Ako by mi povedal Bill keby že ma vidí Bože to je ale poleno a mal pravdu svätú pravdu. Ja poleno som a aj ním ostanem pokiaľ sa nezlepším a to teda musím urobiť. Otec mi povedal nech sa prejavím a tak som sa prejavila ako chcel ale ako som videla sklamala som ho a dosť veľa preto sa so mnou ani nebaví a odišiel. Ale skôr ako odišiel sa na mňa pozrela a povedal:
" Lili pokiaľ sa nezlepšíš nepôjdeš spať. Takže teraz trénuj a zajtra si ťa vyskúšam."
Tak niečo takéto by ma nikdy nenapadlo nespať a radšej trénovať kokos. To by ma mohol kludne nechať robiť aj domáce práce celé dni než toto. Nechcela som to ale jednoducho som musela lebo ak som chcela nad ním vyhrať. Totiž to mi nič iného nezostávalo len toto. Keby že sa pokúsim uvoľniť možno by sa mi podaril celý tréning bez jedinej chyby. A na druhý deň by oco na mňa ani
prstom neukázal že zase niečo neviem. To bol super nápad ale či mi aj vide tak to som nevedela bola jediná možno ako to zistiť proste to urobiť tak ako som to chcela. Samozrejme že to tak nebolo, bolo to omnoho ťažšie ako to vyzeralo. Ale nakoniec som to zvládla bez chyby. Oco sa na mňa celý ten čas pozeral cez okno a ja som o tom vedela (to bolo asi jediné o čom som vedela). Na druhý deň prišiel ku mne a povedal nech zaútočím. Tak ako povedal tak sa stalo ale bolo to horšie nevládala som už stáť na nohách. Všetko ma bolelo a bola som nevyspaná takže neviem čo odo mňa zase čakal. Mala som pocit že sa ma zmocní nenávisť voči nemu ale nestalo sa tak a to bolo hlavné. Nemala som odvahu mu do očí povedať že sa mi nechce ďalej trénovať lebo by sa nahneval a povedal by jediné slová Sklamala si ma. A to som nechcela dopustiť aby to o mne povedal. Preto som držala ústa a robila čo povedal. Snažila som sa ale nešlo mi to bola som ešte viacej sklamaná ako včera. Moje schopnosti sa udržať na nohách boli ako sedieť na skale, pozerať sa dole a rozmýšľať či skočiť alebo nie. V hlave som mala nával myšlienok. Ktoré sa nedali odstrániť. Ale ak som chcela poraziť zlo musela som dať zo seba všetko a tak ako som len mohla. Nemala som na výber osud sa pridelil mne. A ak mám zomrieť tak nech zomriem v dobrom. Myšlienkami sa mi premávali všelijaké nápady a čo ja viem čo ešte všetko. Mala som svoj život rada ale obete boja sú vždy a tak to bude aj teraz. Po hodinke sa ma opýtal:
" Lili si v poriadku nechceš si odpočinúť??"
" Nie nechcem budem trénovať pokiaľ si nohy ruky nezderiem"
" Lili prestaň a poď si od dýchnuť. Prosím nechcem aby si dostala porážku."
" Nejdem ja budem trénovať až do konca nechcem v boji predsa prehrať. Nechcem biť ako oni, ja chcem konečne zlo poraziť a žiť v mieri. Nebudem sa kukať na to ako sa všetko ničí pred mojimi očami."
" Lili neblázni veď sa zničíš."
Nechcela som ho počúvať ale musela som ak som chcela pre seba dobre. Ale najhoršie bolo to že som nemal viacej sily. Snažila som sa ale nič sa mi nedarilo podľa plánu. Mala som hlavu plnú pohybov ktoré neviem ale nevedela som v ktorom pohybe sa mám viacej alebo skôr zdokonaľovať. Bolo ich veľa. Neznáme názvy a kroky ktoré sa nedajú spraviť bez chyby. Moje znalosti neboli priveľmi doplnené na to aby som to po zvládala tak ako oco. Vždy som chcela byť ako on ale najradšej by som bola sama sebou. Nemala som moc v láske sa takto ubíjať ale pre tento krát som musela. Pot zo mňa tiekol v ako z vodopádu. Nedala, som sa zastrašiť z ničím. Bolesť ma vôbec neprelomila. Celé kolena som mala odrané od skokov, pádov a čo ja viem ešte čoho. Ruky som mala do krvi zdrané. Od bolesti som pomaly stonala ale nedala som sa, držala sa na nohách aj keď sami podlamovali kolená. Oco na mňa pozeral ako vypleštené kurča. Neveril mi že sa dokážem niečo tak rýchlo naučiť. O 4 hodiny bol večer a konečne som skončila s tréningom. Išla som do kuchyne sa najesť. Bolo moje obľúbené jedlo. Špagety s kečupom a mäsom (dobrým surovým také mi chutí najviac). Mala som rada kuchyňu oca, vždy vedel čo nám chutí. Nikdy sa nepomýlil pretože mal všetko zapísané v pamäti už od môjho útleho detstva. Všetko čo som mala rada v detstve som mala rada vďaka nemu aj teraz. Keď sme dojedli, zobrala som sa a upratovala som riad (no nebol to môj zvyk ale nejako pomôcť musím). Už bol uprataný tak som začala umývať len že som nemohla dlho. Oco na mňa čakal v už v aute a ja som ešte mala 4 taniere a 2 poháre. Nestihla som ich umyť lebo sme sa ponáhľali preč do mesta. Potrebovala som už nové tenisky. Prišli sme do môjho obľúbeného obchodu. Bolo tam na výber milióny tenisiek ale len jedni sa mi páčili. A tie som si aj vybrala a kúpila. Boli pekné čierne s červenými pásikmi na boku. Strašne sa mi páčili. Prišli sme domou a hneď som šla doumývať riad a začala som trénovať a ocovi som sľúbila že ak sa mi to všetko podarí spraviť bez chyby tak už prestanem a raz za deň si to preskúšam. Samozrejme on s tým súhlasil a povedal:
" Lili konečne si dostala rozum že"
" Oci ako že dovoľ ja rozum mám. Na rozdiel od niekoho že Billi."
" Snáď mi nechceš povedať že Billino nemá rozum. Však on bol najchytrejší od nás všetkých nie."
Ako vždy si ho bránil len škoda že mňa si tak nikto okrem Billuša neochraňoval. Bola som pre nich vzduch na zemi. Nemala som ich moc v láske okrem Billa. On jediný vždy vedel čo ma trápi, vedel čo chcem a vždy mi to dal aj bez najmenšej hádky. Už od malička to bol môj Anjel v tmavých dňoch a za to som ho moc milovala. Jedine som na ňom neznášala jedno, keď sa na mňa urazil bez toho aby mi povedal čo som urobila zle alebo mu povedala. Nevedela som nikdy čo sa stalo len sa urazil a bol koniec, nedokázal sa potom so mnou rozprávať aj 4 dni za sebou. Nechcela som nikdy aby sa na mňa nahneval. Bola som v tedy dosť smutná. Nevedela som čo robiť aby sa na mňa nehneval. Prišla som do izby a Bill ležal vedľa na posteli a ticho prehovoril:
" Čo ste sa zase o mne bavili?? Čo som ti urobil??"
" Billi ty ma nechápeš ja som nechcela prepáč už sa to nestane viacej. Budem už ticho"
" No tak to bude rád lebo kto tu nemá rozum si ty a nie ja. Ja na rozdiel od teba rozmýšľam vieš moja drahá."
" Nemáš začo"
" A ináč volal mi Tomáš chcel vedieť ako sa ti vodí s tréningom. A potom chcel vedieť že ako sa máš a také tie zvyčajné veci."
" A čo si mu povedal??"
" Že tréning ti ide zle a že sa dosť pomaly učíš. Potom že sa máš super ale aj zle a zle kvôli tréningu."
" Ty si ma neželaj sem poď nech ťa rozdrapím. Bože kde je ten vankúš."
" Ne Lili nerob prosím áááááááááááá ociiiiiiiiiiii pomooooooooooc."
V tom došiel do izby tato a vraví:
" Čo sa to tu deje??"
" Ona ma zabíja vankúšom"
" To nie je pravda oci Bill si vymýšľa zase"
V tom sme sa všetci strhli do vankúšovej bitky. Všetci sme sa skoro pozabíjali lebo kam sme stúpili tam sme padli. A hlavne Bill to moje poleno. Skoro sa mi zabil skôr než by mal ale to by som neprežila ani ja už. Ale zato sme sa snažili sa nezabiť. Keď sme už nevládali začal som sa smiať a Bill sa na mňa strepal. Ale bol ťažký a skoro som všetko z vnútra vypľula. Oco a Bill šli už spať a ja som ostala ešte chvíľku hore ale tá chvíľka sa predĺžila o pár minút možno hodín lebo som začala zvracať. Ale nie jedlo ale krv a sliny. Myslela som si že moje telo odmieta zmenu a a zomriem skôr než bude boj. Ale mýlila som sa mala som len krvné závrate. Nedokázala som to zastaviť tak som silno búchala na dvere záchoda či sa niekto zobudí. Ale márne som sa snažila všetci tak tvrdo spali že som musela vykopnúť dvere aby sa zobudili. Ako sa tak stalo obidvaja boli pri mne a pýtali sa:
" Čo sa deje si v poriadku??"
" Lili zlatíčko čo sa stalo??"
Nedokázala som hovoriť a ani ukazovať lebo všetka krv sa zo mňa len tak valila. Bolo mi to nepríjemné. Mala som pocit že za chvíľku nebudem mať v tele krv. snažila som sa to prerušiť a po 5 minútach sa mi to podarilo a tak som rýchlo napísala na zrkadlo s krvou :
Mám krvné závrate.
Oco a Bill sa zľakli lebo nikdy sa s ničím takým nestretli. Mali o mňa strach a moc sa báli či to prežijem ale o hodinku bolo všetko v poriadku iba som vypľúvala sliny s krvou ale ináč bolo všetko v pohode. Nedokázala som sa na nich pozerať lebo mali slz na krajíčkoch a nechcela som aby plakali zase. Stačilo mi keď som sa skoro zabila na schodoch že tam Bill plakal ale tata som nemusela moc vidieť plakať preto že jeho slzy boli ako hrach ktorý s apo dopade na zem rozpustí a nechá za sebou jemnú vôňu konvaliniek a ruží. Tú vôňu som zbožňovala bola som v tedy ako v záhrade plnej sviežich vôni. Nedokázala som neodolať a tak mi to teraz bolo jedno. Radšej nech plače. Bola by som v raji kvetín. Ale aj to len v snoch zase. Nevedela som sa udržať na uzde keď som cítila vôňu čerstvých konvaliniek. V tedy som sa vedela nadýchať aj smradu ale ja som cítila stále kvety. Nevedela som si uvedomiť čo sa to deje. V tomto som sa nedokázala venovať ničomu iba jeho plaču a temných spomienok na mamu. Plač bol jediným východiskom. Všetko bolo potom ako predtým nikto nespomínal nikto sa nevracal späť v spomienkach všetci sme boli v realite. Pre mňa bolo jediné východisko ako sa toho striasť bola to žiletka v ruke. Ale žili som si nepodrezávala ale som ju len držala. Bola som v tedy pokojnejšia ako v tedy. Dokázala som sa uvoľniť a tak všetko urobiť na prvý krát všetky kroky boli zrazu jednoduché len stačilo im porozumieť. Bola som ako pierko vo vánku ktoré sa nechalo unášať jemnými pohybmi. Zdalo sa mi ako keby som ich vedela už dlho ale ja som sa ich ešte len učila. Takže som to nemala ako a s kým porovnať. Jedine s ocom ale on bol už starý chren. Stačilo si len zavolať Billa ktorý ich ovládal už v 15 rokoch. Jamu stačilo sa pozerať na tetu a potom ich len vyskúšal a všetky vedel na prvý krát bez chyby. Ja som len na neho len z úžasom pozerala ale on by si to nechcel teraz vyskúšať preto že sa bojí viacej ako ja. Nedokázal by už asi dvojitú otočku a výkop. Bolo to ťažké aj pre mňa ale to bolo prvé čo som sa naučila. Snažila som sa uvoľniť čo najviac to išlo. Potom by som možno dokázala aj nemožné. A Billi by sa čudoval čo robím. Ale nechcela som to riskovať a tak som zavolala oca:
" Oco poď sem prosím ťa"
" Počkaj moja hneď pôjdem len niečo robím"
" Dobre ale pohni sa potrebujem niečo si odskúšať na tebe"
" A prečo zase na mne ??? Bill tu nie je??? Alebo čo?? Vždy len ja"
" No ..... no trochu klud vždy som robila svoje pokusy na Billovi a toto bude prví krát čo robím na tebe tak psssssssssssssssssst."
" No dobre budem ticho ako vždy lebo má š len ty pravdu"
Bol trochu nahnevaný ale to nevadí o to lepšie sa ho dalo využiť na to čo som chcela. Pretože si nechcel viacej skaziť náladu ako ju mal. A tak urobil čo som chcela. Boli tu niekedy aj problémy ale to sa rýchlo vyriešilo no skôr na 1 minútu bol už v pohode. Nedokázal sa na mňa moc dlho hnevať preto že moja povaha bola drzá ale zato úprimná takže žiadne výhrady proti mne neboli. A nikdy ani nebudú preto že som ich miláčik. A hlavne Billov preto že od malička sa so mnou bavila ako s viacej ročnou tak som z neho vycítila to bezpečie a potrebu biť s ním. Nemala som výhrady ani ja voči nemu lebo on mal dosť vodcovskú povahu ale aj otcovskú dokázal sa postarať o mňa ako o vlastné dieťa už aj keď mal len 6 rokov. No bohužiaľ teraz nie je až taký ale postará sa o mňa keď mi niečo ja a tak viem že bude dobrým ocom niekedy (snáď) preto že jeho by nechcelo ani to naj sexi dievča pre neho. Mala som pocit že ak si nie koho nenájde bude musieť žiť celý život len so mnou a to som nechcela mať na krku to bremeno. Chcela som aby si našiel dievča tak som ho dala na zoznámenie ale nijak sa nikto neozýval preto že sa mu asi žiadna nepáčila. Možno nebola podľa jeho vkusu. Ale za to že bol aj on upír bol moc príťažlivý aj pre mňa a to som jeho sesternica. Ale čo už život je krutý a taký aj ostane no pokiaľ si ho niekto nezmení. Preto som si od neho držala odstup aký potreboval. V tom ako som sa motala na internete prišiel ku mne a do ucha mi pošepkal:
" Lili chcel by som aby si mi ukázala tvoje schopnosti vo vzduchu"
" Na čo ti budú??"
" Len tak aj ja chcem sa vedieť vo vzduchu hýbať ako ty. Biť uvoľnení a ľahký ako pierko. Prosím ukáž mi to."
" Billi vie o čo sa pokúšaš ale v žiadnom prípade to neurobím prepáč. Nechcem aby si sa hneval teraz na mňa ale prosím pochop to. Ono sa to nedá naučiť to musíš len cvičiť aby si toho dosiahol."
" Ale ako to chcem vedieť ako sa toho dosiahne toho výsledku"
V hlase bol počuť plač a nárek ktorý sa nedal dobre u neho skrývať snažil sa a to musím oceniť ale nie až tak aby som ho nepočula. Nebolo to ťažké teda v jeho prípade. Mal na mysli veľa vecí ktoré boli ohľadom smútku a krvi. Nechcela som sa v jeho myšlienkach prechádzať ako na červenom koberci voľaka dáma. Bola som len hosťom v jeho snoch. Nechcela som ich meniť ale musela som len pre tento raz. Potichučky som si vravela ale počul to aj Billa tak sa opýtal zase:
" Čo sa deje že si ako stena?? Nebodaj sa zase prechádzaš v mojej mysli"
" Prepáč nie je to ľahké zakázať že nechoď do jeho mysle veď mu to vadí. Jednoducho sa tomu nedá rozkázať. Tak prepáč ale budeš si musieť tvoriť bariéru zo snov aby som sa ti tam nedostala."
" Ako mne to je jedno pokiaľ nemeníš môj osud tak je dobre"
Neverila som že vedel čo som chcela urobiť. On snáď len žartoval ale jeho oči boli vážne na rozdiel od hlasu. Hlas sa mu chcel od radosti že ma môže nachytať ale nepodarilo sa mu to preto že oči povedia všetko ako v jeho prípade. Mala som len strach lebo som sa mi vedel dostať do myšlienok kde som mala všetko po kope uložené. Ale keby že sa mi tam dostane on tak by som ich mala premiešané viacej ako on a to by mi vadilo ako vždy. Preto že som potom nevedela rozmýšľať ako som potrebovala. Moja myseľ bola silnejšia ako ich. Mala som väčšiu moc ako oni dvaja dokopy. Nedokázali sa už pri mne ubrániť a preto sa nepúšťali so mnou do bitky. Mali predo mnou väčší rešpekt ako som si len myslela. Neverila som že sa dokážu tak predo mnou zahanbiť tým že ma poslúchajú. Starí chreni a robia čo sa mne zapáči no tak toto sa mi ani náhodou nepáčilo. Lepili sa na každé moje slovo a mne to liezlo na nervy. Tak som si šla ľahnúť do postele a Bill prišiel za mnou a začal šepkať:
" Lili pamätáš si náš prvý deň keď sme boli samy??"
" Ako že čo tým chceš povedať?? Nebodaj chceš odo mňa sex."
" Neboj si moja sesternica a to od teba nechcem moja aj keď si pekná a sexi kočka ale ani tak ťa nechcem a prepáč ak to tak vyznelo."
" To nič ale dávaj si bacha na slová jasné"
" Rozkaz moja"
Bola som rada ak sa odo mňa odtiahol aspoň mu nebolo vidieť až tak dobre do očí. Mala som pocit že ma dneska večer zabije ale márne som sa bála. On ma nechcel zabil len prizabiť s jeho vankúšom. Neznášala som jeho vankúš preto že bol moc ťažký a moc nepríjemne sa na ňom ležalo preto že bol z peria a dosť pichalo. Nedokázala som sa jednoducho na ňom vyspať preto som bola ako na ihlách. Zakazovať sa nedalo ale bol asi jediný spôsob ako sa vyhnúť tomu. Povedať ja budem spať bez vankúša lebo ináč sa to nedalo. Nechcela som na ňom spať. Potom som sa dozvedela že boj medzi nami príde o 10 dní takže som sa musela poponáhľať s tréningom preto že som chcela som nad nimi vyhrať každým dňom som sa vedela lepšie a lepšie hýbať. Až došiel deň D tak sme sa pripravovali a aj som si posledný krát preskúšala ohybnosť. Keď bolo všetko O.K tak sme sa vybrali na starý cintorín. Nebola som 2x potešená pohľadom na neho (veď viete koho). Bála som sa prehry ako vždy ale táto prehra by znamenala rozlúčka zo životom a to som nechcela. Radšej som sa pomodlila v duchu uvoľnila a vykríkla:
" Nech vyhrá najlepší"
" Presne tak. Ale ty to nebudeš tomu ver."
" Myslíš??"
" Vieš že myslenie bolí tak ja radšej viem však to poznáš aj sama Lili či nie??"
" No ak vieš tak je dobre tak nech sa boj začne"
" Vydaj svojich najsilnejších nech sa trochu pohrám. Aspoň sa nebudem nudiť ako pred rokom."
" Ako to myslíš?? Veď si nás všetkých pozabíjala. Tak ako si sa mohla nudiť tomu nechápem??"
" Jednoducho bolo ich ľahké zabiť preto že neboli pripravený a v jej ich mysli panoval pokoj a nie zlosť ako v mysli iných bojovníkoch vieš preto padali ako domino. Pretože si nevieš nájsť mužov ktorých by som nezabila hm ale to sa asi nestane teba porazím prednou zadnou. Ak neveríš prever si ma."
" Načo veď ťa uvidím v boji nie."
No nebola som si taká istá či ma aj uvidí však to bol už dedko čo pomaly na barle by mohol ísť dôchodkár jeden. Ledva chodil preto že som mu minulí rok do nohy vrazila nôž ň. Prerezala som mu tým tepnu. V tedy som si myslela že bude všetko v poriadku že zomrie na mieste ale nestalo sa tak. Mali sme obavy čo sa ešte pod jeho vládou zničí. No našťastie nič všetko bolo dobre len možno to jeho správanie nebolo moc prijateľné. Bála som že ak prehrám tak sa bude všetko ničiť. Len to pomyslenia na to mi robilo husaciu kožu na rukách a na chrbte zimomriavky. Nedalo sa na to myslieť. A tak som vyhlásila ako vždy:
" Hej tak budeme bojovať či tu budeme len tak stáť??"
" Vieš čo nezabŕdaj do mňa dobre lebo skončíš so mnou v podzemí"
" Hm tak to by som si nemyslela"
" No dobre ako myslíš"
" Vieš že ja nemyslím ale viem lebo myslenie bolí a ty to vieš aj sám"
" Ešte raz povieš to čo ja tak si ma neželaj"
Myslel si že sa ho bojím ale ja som sa držala v bodrom a nemala som ani známku strachu na tvári či v myšlienkach a on by to mohol vedieť. Niečo sa mi na ňom nepozdávalo bol moc pokojný ako inokedy. Možno ja tá bolesť z tej nohy to robí ale nebolo mi to 2x jedno. Bola som znepokojená z toho čo sa bude v priebehu boja diať. Bála som sa a moc pretože on keď je kludný má za lubom niečo zlého a o tom som ja nikdy nevedela a nikdy vedieť nebudem. Mala som len malé šance na výhru. Možno že som aj žiadne nemala. Pretože bol silnejší ako a mal viacej rozumu (no ak by sa to dalo tak povedať alebo možno aj mal ale na to ako zbaliť babu). Aspoň viem prečo nikoho (možno do teraz) nemá. Ale však čo bol to jeho život v ktorom som rozhodovať nemohla. Snažila som sa ho rozhodiť ale nedalo sa všetko čo som povedať zobral v pohode. Už som nevedela čo povedať aby som ho rozčúlila a aby začal bojovať lebo len tak sa mi tam stáť nechcelo celý deň. Jeho moc sa mi zdala prislabou keď sa pohol pretože sa potácal ako keby bol opitý. Ale nebol. Pomyslela som si že ak sa pokúsim niečo urobiť čo by on nevedel tak možno by som zistila akú má moc či bude schopný to urobiť. Ale všetko čo som urobila zvládol takže mi nebude ľahko zvládnuteľný. Budem musieť vymyslieť niečo o čom nebude mať ani potuchy. Jeho reč sa zdala zrazu trochu iná ako pred tým a mala som nápad. Nemal rád keď niekto vravel jedno slovko viacej krát za sebou. To bola moja zbraň ako ho vytočiť. Začala som hovoriť niečo a on sa začal pýtať:
" Čo si povedala??"
" Dobre si počul"
" Ja som nič nepočul takže mi to povedz ešte raz"
" Dobre si počul"
" Počuj ty suka ešte raz povieš dobre si počul skončíš v hrobe je ti to jasné"
" Dobre si počul"
" Tak teraz si ma neželaj"
Rozbehol sa za mnou a snažil sa ma chytiť len mu to nejako nešlo. Bol moc pomalý na mňa takže som sa ničoho nebála. Než som ja prešla cez mostík on bol ešte len na cintoríne. Nemal šancu ma chytiť. Nedokázal to jednoducho. A s tou nohou sa ešte do mňa púšťal že ho rozum nebolí z toho. Ale musela som uznať dobre sa vedel orientovať nielen vo vzduchu ale aj na zemi. Jeho pohyby boli ladnejšie než moje. Totiž to možno ani nie ale v niečom bol iný ako ja preto že som to cítila. Nemal takú obtiažny pohyb ako ja. Ja som bola drevo oproti nemu. Ale aspoň som nebola sama Bill v tom išiel tak isto. Preto že on sa nevedel ani zohnúť z toho môjho tréningu. Neustále padal a tak potom sa nečudujem že musel sedieť na zemi aby sa udržal pri vedomí. Lebo ako náhle by ho stratil tak by som ho stratila aj ja. Mala som tým na mysli že jeho krv je zmiešaná z mojou. Bill ma stiahol dole a potichu povedal:
" Lili ak nechceš s ním bojovať nemusíš"
" Ja nie že chcem ja musím je to moja povinnosť. Ja to musím urobiť za akýchkoľvek požiadaviek."
" Lili nerob to prosím ťa nechcem aby si zomrela. Veď si primladá ešte na to. A mimochodom tvoj osud nepatrí sem a na bojisko v Magdeburgu."
mala som pocit že ho tak roztrhnem ako žabu. Tak ja som sa mohla pripravovať 10 dní na to kedy konečne bude stáť zase z oči v oči s mojim hlavným nepriateľom. Teda ak sa to dá tak nazvať. Preto že ja mám veľa nepriateľov tak teraz neviem kto je ten hlavný. Ale ak by som to mala posúdiť bol by to on a nie niekto iný preto že sa s inými nebijem vôbec. Ale s týmto je to úplne ináč. Totiž to bol v tom hák. On bol omnoho starší odo mňa a ja som bola ako malé hlúpe šteňa čo sa bojí aj holuba. Nemala som silu ďalej bojovať proti nemu. Radšej som sa vzdala a povedala mu:
" Ďalší boj bude o 2 mesiace. Dúfam že ťa už porazím."
Nebol to moc dobrý nápad mu to povedať pretože sa ešte viacej nahneval a začal za mnou utekať a mečom sa oháňať. Cítila som sa ako v niakej hre čo nemá pravidlá. Neudržala som sa už pomaly na nohách ale musela som bojovať aj tak ďalej pretože som to musela vyhrať už aspoň tento raz keď nie ten prvý. Nedokázala som to ani tento krát ako keby z mojich pohybov čerpal energiu a mňa tým oslaboval pretože keď som stála na mieste bola som silnejšia ako keď som s ním bojovala.
Ahoj, na e-mailu máš ten dess !